Neodolateľná príťažlivosť austrálskeho dolára a klesajúce predaje cédéčiek prinútili tour manažérov k pragmatickým rozhodnutiam. A tak sa stalo, že do lietadiel smerom „tam dolu“ na prelome austrálskeho leta a jesene 2013 nasadol pozoruhodný súbor muzikantov.

Hudobným leitmotívom druhej dekády 21. storočia akoby bola vitalita interpretov, ktorí podľa všetkého mali dávno patriť do (zaslúženého) dôchodku, no miesto toho brázdia svet s dvoj- až trojhodinovými programami.

Z osmičky headlinerov, ktoré tento článok pokrýva, len Glen Hansard ešte neoslávil päťdesiatku. A to sa Sydney začiatkom roku prehnali ešte Bruce Springsteen, VAN HALEN, GUNS’N’ROSES či AEROSMITH – a čo sa štúdioviek týka, výrazné položky do diskografie pridali v ostatných dvoch rokoch Patti Smith, Leonard Cohen, Bob Dylan a David Bowie.

Olovená vzducholoď bez príťaže

Ťažko z takto úctyhodných výkonov vyberať vrcholy, no bol to Robert Plant, ktorý ukázal, že dokáže (napriek očividným problémom s chrbtom) nielen prehrávať starý repertoár, ale ho bez prestania a so zápalom metamorfovať. Jeho tohtoročná kapela sa volá SENSATIONAL PLANE SHIFTERS, a je opäť návratom k nekompromisnému rocku s prvkami elektroniky (nečakane) a world music (podľa očakávania – tentokrát s prispením Juldeha Camaru, hráča na jednostrunné africké husle ritti).

Výborne naladený Plant sa nesnaží popierať či ignorovať fakt, že je stále „hlasom LED ZEPPELIN“. Aj napriek tomu, že repertoár koncertu výrazne siahal do zeppelinovských análov, aranže skladieb boli odlišné od akýchkoľvek predošlých: či už tých z projektu „No Quarter“, či tých v podaní jeho predošlej, do country hodenej BAND OF JOY.

Z pokrivených melodických liniek sa vynárali nezameniteľné slogany , na ktoré publikum freneticky reagovalo – aby ho Plant opäť zmiatol, až do miery, že sa na tom sám zabával. Vrcholmi boli „Funny In My Mind (I Believe I´m Fixin´ To Die)“, bluesová klasika sprznená agresívnymi metalovými gitarovými atakmi, a pre zmenu tradičná „Going To California“. Večer končil tancom divákov medzi stoličkami na sedenie.

Od indiánskych rituálov po čiernu omšu

To do spraného trička s aborigénskou vlajkou oblečený Neil Young sa na tom istom mieste so svojími CRAZY HORSE prezentoval omnoho tradičnejším, no nemenej pôsobivým setom. Síce si ako predkapelu vybral domácich alternatívcov THE DRONES (o ktorých ešte bude počuť, na austrálskej gitarovej scéne sa to utešenie melie), no svoje vyše dve hodiny odohral na jednoliatej americkej vlne, miešajúce piesne z aktuálnej „Psychedelic Pill“ s históriou siahajúcou až po „Cinnamon Girl“ z roku 1969.

Young z pódia, ktorému dominovali farebné repliky marshallovských „bední“, podčiarkol fakt, že jeho štúdiová tvorba je taká dobrá, že na nej dokáže postaviť koncert: „Ramada Inn“ alebo „Walk Like A Giant“ patrili k najpôsobivejším číslam.

Aký rozdiel oproti BLACK SABBATH (do Austrálie nazreli po takmer 40 rokoch): keď Ozzy ohlásil „The End Of The Beginning“ a „God Is Dead?“, húfy z vyše dvoch desiatok tisíc divákov si odbehli mimo Allphones Arenu na pivo. Ozzy, Tony a Geezer to s tohtoročnou štúdiovou „trinástkou“ budú mať ťažké, i keď dvojica novinkových skladieb a all-star personál na čele s Rickom Rubinom držia v sľubnom napätí.

Naživo sa „sabbati“ neodchýlili od očakávania: potešila výborná projekcia, prekvapil dobre vyzerajúci a skvele naladený Ozzy lejúci kýble vody do publika, naopak čakať sa dalo, že kapelu ťahajú Iommi, Geezer a nájomný žoldnier Tommy Clufetos, ktorý si vystrihol diabolské sólo na bicie, kým starí páni oddychovali v backstage.

V ucelenom „live“ podaní, na seba štosujúcom najväčšie a najzásadnejšie hity, vyniklo, ako dôležití boli a sú BLACK SABBATH pre doom metal. Drvivý zvuk gitár a plazivé tempo prebili Ozzyho nie vždy istý a starnúci hlas, akokoľvek sa zvukár snažil.

(Poznámka pod čiarou: SLAYER a ANTHRAX sa mestom mihli tiež. V obskúrnom prostredí Luna Parku odohrali ANTHRAX set mizerný a SLAYER síce podľa očakávania nekompromisne a s chirurgickou presnosťou ničivý, no pre podozrivo zdôvodnenú absenciu Davea Lombarda akosi polovičný.)

Opera House bez opery

Pokračujme však v hre protikladov a vráťme sa na začiatok februára, keď sa v sydneyskey opere odohralo ďalšie zvítanie po rokoch. Dve dekády trvalo, kým sa DEAD CAN DANCE koncertne vrátili „domov“, trúbili marketingoví trubači (čo na tom, že väčšinu času neboli DCD beztak aktívni).

Lisa Gerrard a Brendan Perry sa znovuuviedli vydareným albumom „Anastasis“ a setlist bral zo všetkých etáp histórie (až po Gerrardovej príspevok k soundtracku ku „Gladiátorovi“). Show však nakoniec dominovala hlavne sterilita, odťažitosť a chladná dokonalosť. Úzkostlivo nacvičený repertoár bol de facto identický s novinkovým live CD „In Concert“, a ani genius loci Opera Housu neodplašil dojem povinnej jazdy a krížika pri mene kapely, ktorú síce treba vidieť, ale stačí raz.

Na tom istom mieste o pár týždňov neskôr to bolo úplne inak: aj doma známy Glen Hansard, tentokrát s THE FRAMES v plnej zostave a s „náhradnou Irglovou“ Lisou Hannigan, ktorej predskokanská polhodinka príjemne naladila. Hansard v tomto reporte drží rekord. Jeho koncert atakoval hranicu troch hodín a skončil akustickým jamom priamo vo foyer opery.

Hansard ako pouličný muzikant začal a nikdy ním v duši neprestal byť – gitár s predratým drevom striedal viacero a aj keď mu ich nosil pomocník, ani na chvíľu svoje korene nezaprel. Takže došlo aj na skladby odohraté „nasucho“ bez ozvučenia či a capella, poloimprovizovanú vsuvku za pomoci publika (to keď sa čakalo na výmenu struny) a skladby zo všetkých zákutí Hansardovej kariéry.

Výborne zohratí THE FRAMES, ktorí v posledných rokoch akoby existovali v úzadí iných projektov (SWELL SEASON a vôbec filmu „Once“), potvrdili, že sú mimoriadne nadanou a všestrannou kapelou. Ubehlo to rýchlo.

Burina zo zlých semien

Zhodou náhod sa posledná trojica koncertov nesie v znamení odkazu THE BAD SEEDS. Ešte predtým, než sám Nick Cave odprezentoval svoju novinku (znovu) v sydneyskej Opere, sa uskutočnilo vystúpenie EINSTÜRZENDE NEUBAUTEN v staručkom Enmore Theatre, a to za prekvapivej, pôvodne neohlásenej podpory Micka Harveya.

Harvey, do roku 2009 člen THE BAD SEEDS, sa naživo ukázal už pred rokom ako člen skupiny PJ Harvey na jej fantastickom koncerte. Teraz dokonca odohral jednu skladbu z pripravovanej novinky PJ Harvey, no najsilnejšími kusmi jeho poloakustickej chvíľky boli „October Boy“ (venovaná zosnulému Rowlandovi S. Howardovi z Caveovej prvej zásadnej formácie THE BIRTHDAY PARTY) a „That’s All Paul“ z potichu vydaného, výborného albumu „Sketches From The Book Of The Dead“.

Hlavné hviezdy okolo vtipkujúceho Blixu Bargelda aj napriek z logistických (a logických) dôvodov osekanej pódiovej „aparatúre“, v ktorej chýbala turbína známa z tour k „Alles Wieder Offen“, predviedli svoj vysoký štandard, opäť a stále prekvapujúci muzikálnosťou a ľudským rozmerom vnesenom do inak studeného industriálu.

Nedalo sa nebaviť a fascinovane nesledovať, čo vyše 15 rokov stabilná partia Bargeld – Hacke – Arbeit – Unruh – Moser a Ash Wednesday predvádza na pružinách, nahrubo opracovaných plechoch, plastových rúrach, tranzistore či vibrátore.

Napriek tomu, že od môjho posledného stretnutua s EINSTÜRZENDE NEUBAUTEN sa playlist obmenil len minimálne, išlo o zážitok, zosilnený rovnako neopracovaným, no poctivým jedlom z pakistanského bufetu o pár metrov ďalej.

Inštitúcia menom Nick Cave

Poslednou položkou tak ostáva sám majster Nick Cave, ktorého súčasní THE BAD SEEDS sprevádzajú na ambicióznom turné ku kladne prijatej doske „Push The Sky Away“.

55-ročný Austrálčan je inštitúcia: na pódium koncertnej haly Opery si prizval zopár členov operného ansámblu, ktorý pred rokom sympaticky prerobil „The Ship Song“, a celý detský zbor, ktorému sa po každom utrúsenom vulgarizme roztomilo ospravedlňoval.

Bohužiaľ tento koncept Cave nevyužil naplno. Filharmonici nezriedka počas skladieb len posedávali a zboristi postávali. Prvá hodina patrila novinkovej doske, odohratej od A po Z, teda od „We No Who U R“ po titulnú pieseň. Živá podoba albumu akoby ešte nebola dostatočne usadená a odkryla slabiny materiálu, z CD pôsobiaceho omnoho kompaktnejšie a pohlcujúco.

V druhej časti Cave vypustil svojich démonov a odohnal pochyby. Podstatne tvrdšie skladby odspieval v neustálom pohybe, balansujúc na hrane pódia a prskajúc do prvých rád. Surová prídavková „Stagger Lee“, „Red Right Hand“ či nečakaný flashback do roku 1984 „From Her To Eternity“ vykompenzovali rozpačitý úvod. Škoda len, že Nick Cave neustále experimentuje s aranžmánmi „Mercy Seat“. Tak, ako pred pár rokmi v Prahe, aj v Sydney vyznela táto mimoriadne silná skladba problematicky.

DEAD CAN DANCE, Opera House, Sydney – 3. február 2013
EINSTÜRZENDE NEUBAUTEN, MICK HARVEY, Enmore Theatre, Sydney – 22. február 2013
SLAYER, ANTHRAX, KINGDOM OF SORROW, Luna Park, Sydney – 25. február 2013
NICK CAVE AND THE BAD SEEDS, Opera House, Sydney – 27. február 2013
NEIL YOUNG & CRAZY HORSE, THE DRONES, Sydney Entertainment Centre, Sydney – 10. marec 2013
GLEN HANSARD WITH THE FRAMES, LISA HANNIGAN, Opera House, Sydney – 25. marec 2013
ROBERT PLANT AND SENSATIONAL PLANE SHIFTERS, Sydney Entertainment Centre, Sydney – 28. marec 2013
BLACK SABBATH – Allphones Arena, Sydney – 27. apríl 2013